Nikdy nebudeš skutočný Maďar, neovládaš maďarský jazyk, nemáš maďarské občianstvo, maďarský pas, maďarský rodný list, si len obyčajný butatót, ktorý zošalel z internetových mémov.
Všetka validácia, ktorú dostávaš, je dvojtvárna a polovičatá. Za tvojím chrbtom sa ti Maďari vysmievajú. Tvoji rodičia sú z teba znechutení a hanbia sa za teba, tvoji maďarskí „priatelia“ sa smejú na tvojom slovenskom prízvuku za zatvorenými dverami. Maďarky sú tebou úplne odpudzované.
A aj keď sa ti podarí dostať so sebou domov opitú Maďarku, otočí sa na päte, len čo zacíti závan májovej bryndze z tvojej špajzy. Nikdy nebudeš šťastný. Každé ráno zo seba vyžmýkaš falošný úsmev a povieš si, že to bude v poriadku, no hlboko vo vnútri cítiš, ako sa v tebe depresia rozrastá ako burina, pripravená rozdrviť tvoju úbohu existenciu. Nakoniec to bude príliš ťažké zniesť - kúpiš si lano, uviažeš si slučku, dáš si ju okolo krku a ponoríš sa do studenej priepasti. Tvojim rodičom to zlomí srdce, ale uľaví sa im lebo už nebudú musieť žiť s tak neznesiteľnou hanbou a sklamaním. Na hrobe budeš mať náhrobný kameň s tvojím slovenským menom a každý okoloidúci bude po zvyšok večnosti vedieť, že tam je pochovaný Slovák.